Svetlo, Boh a milosť

172 ľahká božská milosťAko mladý tínedžer som sedel v kine, keď sa moc vybila. V tme sa za každú sekundu hlasnejšie ozvalo šumenie publika. Všimol som si, ako som sa podozrievavo snažil hľadať východ, hneď ako niekto otvoril dvere von. Svetlo sa šírilo do kina a mumlalo a moje podozrivé hľadanie sa rýchlo skončilo.

Kým nebudeme konfrontovaní s temnotou, väčšina z nás považuje svetlo za niečo, čo považujeme za samozrejmosť. Bez svetla však nie je nič vidieť. Vidíme len niečo, keď svetlo osvetlí miestnosť. Tam, kde sa niečo dotýka našich očí, stimuluje naše optické nervy a vytvára signál, ktorý umožňuje rozpoznať náš mozog ako objekt v priestore s určitým vzhľadom, polohou a pohybom. Porozumenie povahe svetla bolo výzvou. Skoršie teórie nevyhnutne prijímali svetlo ako časticu, potom ako vlnu. Dnes väčšina fyzikov rozumie svetlo ako vlnovú časticu. Všimnite si, čo Einstein napísal: Zdá sa, že niekedy musíme použiť jednu a niekedy inú teóriu, zatiaľ čo občas môžeme použiť obe. Čelíme novému nepochopeniu. Máme dva protichodné obrazy reality. Ani jeden z nich nedokáže úplne vysvetliť vzhľad svetla, ale spoločne.

Zaujímavým aspektom povahy svetla je, prečo nad ním temnota nemá žiadnu moc. Zatiaľ čo svetlo zaháňa tmu, opak nie je pravdou. V Písme hrá tento jav významnú úlohu vo vzťahu k prirodzenosti Boha (svetlo) a zla (tmy alebo tmy). Všimnite si, čo povedal apoštol Ján 1. Johannes 1,5-7 (HFA) napísal: Toto je posolstvo, ktoré sme počuli od Krista a ktoré vám odovzdávame: Boh je svetlo. S ním nie je žiadna tma. Ak teda tvrdíme, že patríme Bohu, a predsa žijeme v temnote hriechu, potom klameme a svojim životom odporujeme pravde. Ale ak žijeme vo svetle Božom, potom sme aj navzájom spojení. A krv, ktorú za nás prelial Jeho Syn Ježiš Kristus, nás oslobodzuje od všetkej viny.

Ako poznamenal Thomas F. Torrance vo svojej knihe Trinitarian Faith, vodca ranej cirkvi Athanasius, podľa učenia Jána a iných raných apoštolov, použil metaforu svetla a jeho vyžarovania, aby hovoril o prirodzenosti Boha tak, ako to robili oni. nás skrze Ježiša Krista: Tak ako svetlo nikdy nie je bez svojho vyžarovania, tak Otec nikdy nie je bez svojho Syna ani bez svojho slova. Navyše, ako svetlo a lesk sú jedno a nie sú si navzájom cudzie, tak aj otec a syn sú jedno a nie sú si navzájom cudzí, ale jednej a tej istej povahy. Tak ako je Boh večným svetlom, tak aj Boží Syn je ako večné vyžarovanie Bohom v sebe večným svetlom, bez začiatku a bez konca (strana 121).

Atanáz sformuloval dôležitý bod, ktorý on a iní cirkevní predstavitelia správne prezentovali v Nicejskom vyznaní viery: Ježiš Kristus zdieľa s Otcom jedinú Božiu podstatu (grécky = ousia). Keby to tak nebolo, nedávalo by zmysel, keď Ježiš povedal: „Kto videl mňa, videl aj Otca“ (Ján 14,9). Ako uvádza Torrance, keby Ježiš nebol jednopodstatný (ousia) s Otcom (a teda plne Bohom), nemali by sme plné zjavenie Boha v Ježišovi. Ale keď Ježiš vyhlásil, že je pravdivý, to zjavenie, vidieť ho znamená vidieť otca, počuť ho znamená počuť otca takého, aký je. Ježiš Kristus je Syn Otca v podstate, teda v bytostnej realite a prirodzenosti. Torrance komentuje v „Trinitárskej viere“ na strane 119: Vzťah Otec-Syn sa plne a dokonale zhoduje v jednote Boha, ktorá je večne správna a koexistujúca s Otcom a Synom. Boh je Otcom práve tak, ako je večným Otcom Syna, a tak ako je Syn Bohom Božím, tak ako je večným Synom Otca. Medzi Otcom a Synom je dokonalá a večná intimita, bez akejkoľvek „vzdialenosti“ v bytí, čase alebo poznaní medzi nimi.

Pretože Otec a Syn sú jedno vo svojej podstate, sú jedno aj v konaní (čine). Všimnite si, čo o tom napísal Torrance v Kresťanskej náuke o Bohu: Medzi Synom a Otcom je neprerušovaný vzťah bytia a konania a v Ježišovi Kristovi bol tento vzťah raz a navždy stelesnený v našej ľudskej existencii. Za chrbtom Ježiša Krista teda nie je Boh, ale iba tento Boh, ktorého tvár vidíme v tvári Pána Ježiša. Neexistuje žiadny temný, nevyspytateľný Boh, žiadne náhodné božstvo, o ktorom by sme nič nevedeli, ale mohli by sme sa ním iba triasť, kým naše zlé svedomie kreslí na jeho dôstojnosti tvrdé pruhy.

Toto chápanie podstaty (podstaty) Boha, ktoré nám zjavil Ježiš Kristus, zohralo kľúčovú úlohu v procese oficializácie novozákonného kánonu. Žiadna kniha nemohla byť zahrnutá do Nového zákona, pokiaľ nezachovala dokonalú jednotu Otca a Syna. Táto pravda a realita teda slúžili ako kľúčová interpretačná (tj hermeneutická) základná pravda, podľa ktorej bol pre Cirkev určený obsah Nového zákona. Pochopenie, že Otec a Syn (vrátane Ducha) sú vo svojej podstate a konaní jedno, nám pomáha pochopiť podstatu milosti. Milosť nie je substancia, ktorú stvoril Boh, aby stála medzi Bohom a človekom, ale ako ju opisuje Torrance, je to „darovanie Boha nám v jeho vtelenom Synovi, v ktorom sú dar a darca sami neoddeliteľne jedným Bohom“. veľkosť Božej spásonosnej milosti je jedna osoba, Ježiš Kristus, pretože v ňom, skrze neho a od neho prichádza spása.

Trojjediný Boh, Večné Svetlo, je zdrojom všetkého „osvietenia“, fyzického aj duchovného. Otec, ktorý povolal k existencii svetlo, poslal svojho Syna, aby bol svetlom sveta, a Otec a Syn posielajú Ducha, aby priniesol osvietenie všetkým ľuďom. Hoci Boh „prebýva v neprístupnom svetle“ (1. Tim. 6,16), zjavil sa nám svojím Duchom v „tvári“ svojho vteleného Syna, Ježiša Krista (porov. 2. Korinťanom 4,6). Aj keď sa musíme najprv ostražito pozerať, aby sme „uvideli“ toto ohromujúce svetlo, tí, ktorí ho prijmú, si čoskoro uvedomia, že temnota bola široko ďaleko vyhnaná.

V teple svetla,

Joseph Tkach
Prezident GRACE COMMUNION INTERNATIONAL


pdfPovaha svetla, Boha a milosti