Boží vzťah s jeho ľuďmi
Dejiny Izraela možno zhrnúť iba do slova zlyhanie. Boží vzťah s izraelským ľudom sa v Mojžišových knihách označuje ako zmluva, vzťah, v ktorom sa skladali sľuby vernosti a sľuby. Ako však ukazuje Biblia, došlo k mnohým prípadom zlyhania Izraelitov. Neverili Bohu a reptali o Božom konaní. Ich typické správanie nedôvery a neposlušnosti preniká celou históriou Izraela.
Vernosť Božia je vrcholom v histórii izraelského ľudu. Z toho dnes odvodzujeme veľkú dôveru. Pretože Boh vtedy nezavrhol svoj ľud, neodvrhne ani nás, aj keď prechádzame časmi neúspechu. Môžeme zažiť bolesť a utrpenie zo zlých rozhodnutí, ale nemusíme sa báť, že Boh nás už nebude milovať. Je vždy lojálny.
Prvý sľub: vodca
Za čias sudcov bol Izrael neustále v kolobehu neposlušnosti – útlaku – pokánia – vyslobodenia. Po smrti vodcu sa cyklus začal odznova. Po niekoľkých takýchto udalostiach ľud požiadal proroka Samuela o kráľa, kráľovskú rodinu, aby sa vždy našiel potomok, ktorý by viedol ďalšiu generáciu. Boh vysvetlil Samuelovi: „Nezavrhli teba, ale mňa, aby som nad nimi nekraľoval. Budú ti robiť tak, ako to robili vždy odo dňa, keď som ich vyviedol z Egypta až do dnešného dňa, keď ma opustili a slúžili iným bohom."1. Samuel 8,7-8.). Boh bol ich neviditeľným sprievodcom, no ľudia mu neverili. Preto im Boh dal človeka, ktorý mal slúžiť ako sprostredkovateľ, ktorý ako zástupca môže vládnuť ľudu v jeho mene.
Saul, prvý kráľ, bol neúspechom, pretože nedôveroval Bohu. Potom Samuel pomazal Dávida za kráľa. Aj keď David zlyhával najhoršími spôsobmi vo svojom živote, jeho túžba smerovala predovšetkým k uctievaniu a službe Bohu. Keď bol vo veľkej miere schopný zabezpečiť mier a prosperitu, ponúkol Bohu, aby mu postavil veľký chrám v Jeruzaleme. To by malo byť symbolom trvalosti nielen pre národ, ale aj pre jeho uctievanie pravého Boha.
V hebrejskej slovnej hračke Boh povedal: „Nie, Dávid, nepostavíš mi dom. Bude to naopak: postavím ti dom, dom Dávidov. Bude kráľovstvo, ktoré bude trvať naveky a jeden z tvojich potomkov mi postaví chrám“ (2. Samuel 7,11-16, vlastné zhrnutie). Boh používa zmluvnú formulku: „Ja mu budem otcom a on mi bude synom“ (verš 14). Sľúbil, že Dávidovo kráľovstvo bude trvať naveky (verš 16).
Ale ani chrám netrval večne. Kráľovstvo Dávidovo upadlo - nábožensky a vojensky. Čo sa stalo s Božím zasľúbením? Sľuby Izraelu sa splnili v Ježišovi. Je v centre Božieho vzťahu so svojimi ľuďmi. Bezpečnosť, ktorú ľudia hľadali, sa dala nájsť iba v osobe, ktorá existuje natrvalo a je vždy verná. Dejiny Izraela poukazujú na niečo väčšie ako Izrael, sú však tiež súčasťou dejín Izraela.
Druhý sľub: Božia prítomnosť
Počas putovania púšťou izraelského ľudu Boh prebýval vo svätostánku: „Chodil som v stane za svätostánok“ (2. Samuel 7,6). Šalamúnov chrám bol postavený ako Boží nový príbytok a „sláva Pánova naplnila Boží dom“ (2. Chr 5,14). Toto sa malo chápať symbolicky, pretože ľudia vedeli, že nebo a celé nebo nebude schopné uchopiť Boha (2. Chr 6,18).
Boh sľúbil, že bude navždy prebývať medzi Izraelitmi, ak ho budú poslúchať (1. Kings 6,12-13). Keďže ho však neposlúchli, rozhodol sa „že si ich stiahne z tváre“ (2. Králi 24,3), teda v zajatí ich nechal odniesť do inej krajiny. Ale Boh opäť zostal verný a neodmietol svoj ľud. Sľúbil, že jej meno nevymaže (2. Králi 14,27). Činili pokánie a hľadali jeho prítomnosť, dokonca aj v cudzej krajine. Boh im sľúbil, že ak sa k nemu vrátia, privedie ich späť do ich krajiny, čo symbolizuje obnovenie vzťahu (5. Mojžiš 30,1:5; Nehemiáš 1,89).
Tretí sľub: Večný domov
Boh sľúbil Dávidovi: „A dám svojmu ľudu Izraelu miesto a zasadím ho, aby tam býval; a už sa nebudú trápiť a násilníci ich už nezničia ako predtým“ (1. 1 Chr7,9). Tento prísľub je úžasný, pretože sa objavuje v knihe napísanej po izraelskom exile. Dejiny izraelského ľudu siahajú za ich dejiny – je to prísľub, ktorý sa ešte musí splniť. Národ potreboval vodcu, ktorý by bol potomkom Dávida a predsa bol väčší ako Dávid. Potrebovali Božiu prítomnosť, ktorá nebola symbolizovaná len v chráme, ale bola by realitou pre každého. Potrebovali krajinu, kde by nielen trval mier a blahobyt, ale aby sa zmenil celý svet tak, aby už nikdy nedochádzalo k represiám. História Izraela poukazuje na budúcu realitu. V starovekom Izraeli však existovala aj realita. Boh uzavrel s Izraelom zmluvu a verne ju dodržiaval. Boli jeho ľuďmi, aj keď neposlúchli. Hoci veľa ľudí zišlo zo správnej cesty, našli sa aj takí, ktorí zostali neoblomní. Hoci zomreli bez toho, aby videli naplnenie, budú znova žiť, aby videli Vodcu, krajinu a najlepšie zo všetkých, svojho Spasiteľa a mali večný život v Jeho prítomnosti.
Michael Morrison