Spolužitie s Bohom
Im 2. V . storočí nášho letopočtu Marcion navrhol, aby bol Starý zákon (SZ) zrušený. Zostavil svoju vlastnú verziu Nového zákona (NZ) s pomocou Evanjelia podľa Lukáša a niektorých Pavlových listov, ale odstránil všetky citáty zo SZ, pretože veril, že Boh SZ nemá veľký význam; je iba kmeňovým bohom Izraela. Kvôli rozšíreniu tohto názoru bol Marcion vylúčený z cirkevného spoločenstva. Raná cirkev potom začala zostavovať svoj vlastný kánon písiem, ktorý pozostával zo štyroch evanjelií a všetkých Pavlových listov. Cirkev tiež zachovala SZ ako súčasť Biblie, pevne presvedčená, že jej obsah nám pomáha pochopiť, kto bol Ježiš a čo urobil pre našu spásu.
Pre mnohých je Starý zákon dosť mätúci - na rozdiel od NZ. Zdá sa, že dlhá história a mnohé vojny nemajú veľa spoločného s Ježišom alebo s kresťanským životom našej doby. Na jednej strane sú prikázania a stanovy, ktoré sa majú dodržiavať v SZ a na druhej strane sa zdá, že Ježiš a Pavol sa od neho úplne odlišujú. Na jednej strane čítame o starovekom judaizme a na druhej strane o kresťanstve.
Sú denominácie, ktoré berú SZ vážnejšie ako iné denominácie; zachovávajú sabat ako „siedmy deň“, dodržiavajú stravovacie zákony Izraelitov a dokonca slávia niektoré židovské sviatky. Iní kresťania Starý zákon vôbec nečítajú a podobajú sa skôr na Marciona spomínaného na začiatku. Niektorí kresťania sú dokonca antisemiti. Žiaľ, keď v Nemecku vládli nacisti, tento postoj podporovali aj cirkvi. To sa ukázalo aj v antipatii voči SZ a Židom.
Napriek tomu spisy Starého zákona obsahujú výroky o Ježišovi Kristovi (Ján 5,39; Lukáš 24,27) a urobili by sme dobre, keby sme počuli, čo nám chcú povedať. Odhaľujú tiež, čo je väčším cieľom ľudskej existencie a prečo nás Ježiš prišiel spasiť. Starý a Nový zákon svedčia o tom, že Boh chce žiť v spoločenstve s nami. Od rajskej záhrady až po Nový Jeruzalem je Božím cieľom, aby sme s ním žili v súlade.
V záhrade Eden
Im 1. Kniha Mojžiša opisuje, ako všemohúci Boh stvoril vesmír jednoduchým pomenovaním vecí. Boh povedal: "Nech sa stane, a bolo to tak." Dal rozkaz a jednoducho sa to stalo. Na rozdiel od toho uvádza toto 2. Kapitola z 1. Kniha Mojžišova o bohu, ktorý si zašpinil ruky. Vstúpil do svojho stvorenia a sformoval človeka zo zeme, zasadil stromy v záhrade a urobil mužovi spoločníka.
Žiadny z prepisov nám nedáva úplný obraz toho, čo sa deje, ale možno vidieť rôzne aspekty jedného a toho istého Boha. Hoci mal moc urobiť všetko prostredníctvom svojho slova, rozhodol sa osobne zasiahnuť do stvorenia ľudí. Hovoril s Adamom, priviedol k nemu zvieratá a zariadil všetko tak, aby bolo pre neho potešením mať okolo neho spoločníka.
Aj keď to 3. Kapitola z 1. Kniha Mojžišova uvádza tragický vývoj, pretože viac ukazuje aj Božiu túžbu po ľuďoch. Keď ľudia prvýkrát zhrešili, Boh kráčal záhradou tak, ako to zvyčajne robil (Genesis 3,8). Všemohúci Boh na seba vzal podobu človeka a bolo počuť jeho kroky. Mohol sa len tak z ničoho nič objaviť, keby chcel, ale rozhodol sa stretnúť muža a ženu ľudským spôsobom. Očividne ju to neprekvapilo; Boh s nimi bude chodiť po záhrade a bude sa s nimi mnohokrát rozprávať.
Zatiaľ nepoznali strach, ale teraz prekonala strach a skryli sa. Hoci sa vyhli vzťahu s Bohom, Boh to neurobil. Mohol naštvane odísť do dôchodku, ale nevzdal sa svojich tvorov. Neboli žiadne zášklby blesku alebo iného vyjadrenia božského hnevu.
Boh sa spýtal muža a ženy, čo sa stalo, a oni odpovedali. Následne im vysvetlil, aké budú následky ich konania. Potom poskytol oblečenie (Genesis 3,21) a postarali sa o to, aby nemuseli navždy zostať vo svojom odcudzenom stave a hanbe (Genesis 3,22-23). Z Genezis sa dozvedáme o Božích rozhovoroch s Kainom, Noachom, Abramom, Hagar, Abimelechom a ďalšími. Mimoriadne dôležité je pre nás zasľúbenie, ktoré dal Boh Abrahámovi: „Uzavriem svoju zmluvu medzi sebou a tebou a tvojím potomstvom pre budúce pokolenia na večnú zmluvu“ (Genesis 1 Kor7,1-8.). Boh sľúbil, že bude mať trvalý vzťah so svojím ľudom.
Voľba ľudí
Mnohí poznajú hlavné črty príbehu o exode izraelského ľudu z Egypta: Boh povolal Mojžiša, priviedol na Egypt rany, previedol Izrael cez Červené more na horu Sinaj a tam im dal desať prikázaní. Často prehliadame, prečo to všetko Boh urobil. Boh povedal Mojžišovi: „Vezmem ťa medzi svoj ľud a budem tvojím Bohom“ (Exod 6,7). Boh chcel nadviazať osobný vzťah. Osobné zmluvy ako manželstvá sa vtedy uzatvárali so slovami: „Ty budeš moja žena a ja budem tvoj manžel“. Adopcie (zvyčajne na účely dedenia) boli spečatené slovami: "Ty budeš môj syn a ja budem tvoj otec." Keď Mojžiš hovoril s faraónom, citoval Boha, ktorý povedal: „Izrael je môj prvorodený syn; a prikazujem ti, aby si prepustil môjho syna, aby mi slúžil“ (Exodus 4,22-23). Obyvatelia Izraela boli jeho deti – jeho rodina – obdarená zvratkami.
Boh ponúkol svojmu ľudu zmluvu, ktorá mu umožňovala priamy prístup (2. Mojžiš 19,5-6) – ale ľudia sa pýtali Mojžiša: „Hovoríš s nami, my chceme počuť; ale nedovoľte, aby k nám hovoril Boh, inak by sme zomreli“ (2 Moj 20,19). Podobne ako Adama a Evu aj ju premohol strach. Mojžiš vystúpil na vrch, aby dostal ďalšie pokyny od Boha (Exodus 2 Kor4,19). Potom nasledujú rôzne kapitoly o svätostánku, jeho zariadení a bohoslužobných obradoch. Medzi všetkými týmito podrobnosťami by sme nemali prehliadať účel toho všetkého: „Urobia mi svätyňu, aby som mohol prebývať medzi nimi“ (Exodus 2 Kor5,8).
Od rajskej záhrady, cez zasľúbenia Abrahámovi, cez vyvolenie ľudu z otroctva až do večnosti, Boh túži žiť v spoločenstve so svojím ľudom. Svätostánok bol miestom, kde Boh prebýval a mal prístup k svojmu ľudu. Boh povedal Mojžišovi: „Budem bývať medzi Izraelitmi a budem im Bohom, aby poznali, že ja som Hospodin, ich Boh, ktorý som ich vyviedol z egyptskej krajiny, aby som býval medzi nimi“ (2 Moj 2.9,4546).
Keď Boh dal vedenie Jozuovi, prikázal Mojžišovi, čo mu má povedať: „Sám Hospodin, tvoj Boh, pôjde s tebou a neodvráti svoju ruku ani ťa neopustí“ (5. Mojžiš 31,6-8.). Tento prísľub platí aj pre nás dnes (Hebr 13,5). To je dôvod, prečo Boh od začiatku stvoril ľudí a poslal Ježiša k našej spáse: Sme jeho ľud. Chce žiť s nami.
Michael Morrison