Čo je to sloboda?

070 je slobodaNedávno sme navštívili našu dcéru a jej rodinu. Potom som si v jednom článku prečítal vetu: „Sloboda nie je absencia obmedzení, ale schopnosť zaobísť sa bez nej z lásky k blížnemu“ (Factum 4/09/49). Sloboda je viac ako absencia obmedzení!

Už sme počuli nejaké kázne o slobode, alebo sme už túto tému študovali sami. Osobitnou vecou tohto vyhlásenia pre mňa je však to, že sloboda je spojená so zrieknutím sa. Tak ako si predstavujeme slobodu vo všeobecnosti, nemá to nič spoločné so zrieknutím sa. Naopak, otroctvo sa prirovnáva k zrieknutiu sa. Cítime sa obmedzení v našej slobode, keď sme neustále nariadení obmedzeniami.

Znie to ako niečo v každodennom živote:
"Už musíš vstávať, už je skoro sedem!"
"Teraz to musí byť absolútne urobené!"
"Urobil si tú istú chybu znova, ešte si sa nič nenaučil?"
"Teraz nemôžeš utiecť, neznášaš záväzky!"

Vidíme tento vzor veľmi jasne z diskusie, ktorú mal Ježiš so Židmi. A Ježiš povedal Židom, ktorí v neho uverili:

„Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi a poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Potom mu odpovedali: „Sme Abrahámovi potomkovia a nikdy sme nikomu neslúžili ako služobníci; ako môžeš povedať: staneš sa slobodným? Ježiš im odpovedal: „Veru, veru, hovorím vám, že každý, kto pácha hriech, je služobníkom hriechu. Ale sluha nezostáva v dome navždy, ale syn v ňom navždy. Ak vás teda Syn oslobodil, budete skutočne slobodní“ (Ján 8,31-36).

Keď Ježiš začal hovoriť o slobode, jeho poslucháči okamžite nasmerovali situáciu na sluhu alebo otroka. Otrok je opakom slobody, aby som tak povedal. Musí sa toho veľa vzdať, je veľmi obmedzený. Ale Ježiš rozptyľuje svojich poslucháčov od ich obrazu slobody. Židia si mysleli, že vždy boli slobodní, a v čase Ježiša boli krajinou, ktorú obsadili Rimania a často boli pod cudzou vládou pred otroctvom a dokonca aj v otroctve.

To, čo Ježiš myslel slobodou, bolo niečo úplne odlišné od toho, čo diváci pochopili. Otroctvo má určité podobnosti s hriechom. Ten, kto hreší, je služobníkom hriechu. Tí, ktorí chcú žiť v slobode, musia byť oslobodení od bremena hriechu. V tomto smere vidí Ježiš slobodu. Sloboda je niečo, čo pochádza od Ježiša, čo umožňuje, čo vyjadruje, čo dosahuje. Záver by bol, že Ježiš sám stelesňuje slobodu, že je úplne slobodný. Nemôžete dať slobodu, ak nie ste slobodní. Ak teda lepšie pochopíme Ježišovu podstatu, lepšie pochopíme aj slobodu. Pozoruhodná pasáž nám ukazuje, čo je a je základná podstata Ježiša.

„Takýto postoj prebýva vo vás všetkých, ako bol prítomný aj v Kristovi Ježišovi; lebo hoci mal Božiu podobu (božskú prirodzenosť alebo prirodzenosť), nevidel podobnosť s Bohom ako lúpež, ktorú treba násilne držať (neodcudziteľnú, vzácny majetok); nie, vyprázdnil sa (zo svojej slávy) tým, že prijal podobu sluhu, vstúpil do ľudskej bytosti a bol vynájdený ako ľudská bytosť vo svojej fyzickej konštitúcii“ (Pilipper 2,5-7).

Výraznou črtou Ježišovho charakteru bolo zrieknutie sa svojho božského postavenia.„Vyprázdnil sa“ od svojej slávy, dobrovoľne sa vzdal tejto moci a cti. Zbavil sa tohto vzácneho majetku a to ho kvalifikovalo na to, aby bol Vykupiteľom, ktorý rieši, oslobodzuje, umožňuje slobodu, ktorý môže pomáhať iným oslobodiť sa. Toto zrieknutie sa privilégia je veľmi podstatnou charakteristikou slobody. Potreboval som sa hlbšie ponoriť do tejto skutočnosti. Pomohli mi dva príklady od Pavla.

"Nevieš, že tí, čo bežia na dostihovej dráhe, všetci bežia, ale len jeden dostane cenu? Beháš tak, že ju dostaneš! Každý, kto sa chce zúčastniť súťaže, si ľahne Abstinencia vo všetkých vzťahoch , tí, ktorí dostanú nehynúci veniec, ale my nehynúci “(1. Korinťanom 9,24-25).

Bežec si stanovil cieľ a chce ho dosiahnuť. Do tohto behu sa zapájame aj my a je potrebné odpustenie. (Preklad Hoffnung für alle v tejto pasáži hovorí o odriekaní) Nejde len o malé odriekanie, ale o „abstinenciu vo všetkých vzťahoch“. Tak ako sa Ježiš mnohého zriekol, aby mohol odovzdať slobodu, aj my sme povolaní veľa sa zriecť, aby sme aj my mohli slobodu odovzdávať. Boli sme povolaní na novú cestu života, ktorá vedie k nehynúcej korune, ktorá trvá naveky; k sláve, ktorá nikdy neskončí ani nepominie. Druhý príklad úzko súvisí s prvým. Je to popísané v tej istej kapitole.

"Nie som slobodný človek? Nie som apoštol? Nevidel som nášho Pána Ježiša? Nie ste mojím dielom v Pánovi? Či my apoštoli nemáme právo jesť a piť?" (1. Korinťanom 9, 1 a 4).

Tu sa Paul opisuje ako slobodný človek! Sám seba opisuje ako niekoho, kto videl Ježiša, ako niekoho, kto koná v mene tohto osloboditeľa a ktorý má tiež jasne viditeľné výsledky, ktoré je potrebné ukázať. A v nasledujúcich veršoch opisuje právo, privilégium, ktoré má, rovnako ako všetci ostatní apoštoli a kazatelia, konkrétne to, že sa živí hlásaním evanjelia, že má nárok na príjem z neho. (Verš 14) Ale Pavol sa tejto výsady vzdal. Tým, že sa zaobišiel bez, vytvoril pre seba priestor, takže sa cítil slobodný a mohol sa nazývať slobodným človekom. Toto rozhodnutie ho urobilo nezávislejším. Toto nariadenie vykonal so všetkými zbormi s výnimkou zboru vo Filipách. Umožnil tejto komunite, aby sa starala o jeho fyzickú pohodu. V tejto časti však nachádzame pasáž, ktorá vyzerá trochu zvláštne.

„Pretože keď kážem posolstvo spásy, nemám dôvod sa tým chváliť, pretože som nútený; beda by ma postihlo, keby som nekázal posolstvo spásy!“ (Verš 14).

Pavol ako slobodný človek tu hovorí o nutkaní, o niečom, čo musel urobiť! Ako to bolo možné? Vnímal princíp slobody nejasný? Domnievam sa, že skôr chcel, aby nás prostredníctvom svojho príkladu priblížil k slobode. Čítajte ďalej:

"Pretože len ak to robím z vlastnej vôle, mám (právo) na mzdu; ale ak to robím nedobrovoľne, je to len správcovstvo, ktoré mi je zverené. Aká je moja mzda? Ako vyhlasovateľ tzv. posolstvo spásy, ponúkam ho bezplatne, aby som nevyužil svoje právo kázať posolstvo spásy, pretože hoci som nezávislý (slobodný) od všetkých ľudí, stal som sa otrokom všetkých ľudí. aby som ochránil väčšinu z nich, ale to všetko robím pre posolstvo spásy, aby som sa na ňom mohol podieľať aj ja“(1. Korinťanom 9,17-19 a 23).

Pavol bol poverený Bohom a dokonale vedel, že ho Boh zaväzuje, aby tak urobil; musel to urobiť, nemohol sa v tejto veci plížiť. V tejto úlohe sa považoval za správcu alebo správcu bez nároku na zaplatenie. V tejto situácii však Pavol získal voľné miesto, videl napriek tomuto nátlaku veľký priestor pre slobodu. Zdržal sa odškodnenia za svoju prácu. Dokonca si urobil sluhu alebo otroka. Prispôsobil sa okolnostiam; a ľudí, ktorým zvestoval evanjelium. Tým, že sa vzdal odškodnenia, bol schopný osloviť oveľa viac ľudí. Ľudia, ktorí počuli jeho posolstvo, jasne videli, že toto posolstvo nie je samoúčelné, obohatenie alebo podvod. Z vonku Pavol mohol vyzerať ako niekto, kto bol pod neustálym tlakom a povinnosťou. Ale vo vnútri Pavla nebol zviazaný, bol nezávislý, bol slobodný. Ako sa to stalo? Vráťme sa na chvíľu k prvému písmu, ktoré sme spolu čítali.

"Ježiš im odpovedal: "Veru, veru, hovorím vám, že každý, kto pácha hriech, je sluhom hriechu. Sluha však nezostáva v dome naveky, ale syn zostáva v ňom navždy." (Ján 8,3435).

Čo tu Ježiš myslel výrazom „dom“? Čo pre neho znamená dom? Dom prináša bezpečnosť. Zamyslime sa nad Ježišovým výrokom, že v dome jeho otca sa pripravujú mnohé príbytky pre Božie deti. (Ján 14) Pavol vedel, že je Božím dieťaťom, už nie je otrokom hriechu. V tejto pozícii bol v bezpečí (zapečatený?) Jeho zrieknutie sa kompenzácie za svoju úlohu ho priviedlo oveľa bližšie k Bohu a k bezpečiu, ktoré môže dať iba Boh. Pavol za túto slobodu intenzívne bojoval. Zrieknutie sa privilégia bolo pre Pavla dôležité, pretože tak získal božskú slobodu, ktorá sa prejavila v bezpečí u Boha. Vo svojom pozemskom živote Pavol zakúsil túto istotu a ďakoval Bohu znova a znova a vo svojich listoch slovami "v Kristovi" zdôraznil. Hlboko vedel, že božská sloboda je možná len skrze Ježišovo zrieknutie sa svojho božského stavu.

Vzdanie sa lásky k blížnemu je kľúčom k slobode, ktorú Ježiš myslel.

Táto skutočnosť nám musí byť jasnejšia aj každý deň. Ježiš, apoštoli a prví kresťania nám zanechali príklad. Oni videli, že ich vzdanie sa bude kresliť široké kruhy. Mnoho ľudí sa dotklo zrieknutia sa lásky pre druhých. Počúvali posolstvo, prijali božskú slobodu, pretože sa pozreli do budúcnosti, ako to povedal Pavol:

"... že ona sama, stvorenie, bude tiež oslobodené z otroctva nestálosti voči slobode, ktorú budú mať deti Božie v stave oslávenia (zúčastniť sa na nej). Vieme, že celé stvorenie doteraz Všade vzdychá a s bolesťou čaká na nové narodenie. Ale nielen oni, ale aj my sami, ktorí už máme Ducha ako prvotinu, vzdycháme aj v našom vnútri, kým čakáme na (prejavenie) synovstva, totiž na vykúpenie svojho život“ (Rim 8,2123).

Boh dáva svojim deťom túto slobodu. Je to veľmi špeciálny podiel, ktorý dostávajú Božie deti. Zrieknutie sa Božích detí z lásky je viac než kompenzované bezpečnosťou, pokojom, pokojom, ktorý prichádza od Boha. Ak človek nemá tento pocit bezpečia, potom sa usiluje o nezávislosť, vylodenie, ktoré sa skrýva za emancipáciu. Chce sa rozhodnúť pre seba a volá túto slobodu. Koľko zla sa z toho narodilo. Utrpenie, úzkosť a prázdnota, ktoré vznikli z nedorozumenia slobody.

"Ako novonarodené deti túžite po rozumnom, nefalšovanom mlieku (mohli by sme to nazvať slobodou mlieka), aby ste prostredníctvom neho mohli rásť k blaženosti, keď inak pocítite, že Pán je dobrý. Príďte k nemu, k živému kameňu, ktorý aj keď odmietol ľuďmi, ale vyvolený pred Bohom, je vzácny a nechaj sa vybudovať ako živé kamene ako duchovný dom (kde táto istota vstupuje do hry), k svätému kňazstvu, aby si prinášal duchovné obety (to by bolo odriekanie), ktoré sú príjemné. Bohu skrze Ježiša Krista!" (1. Petr 2,2-6).

Ak hľadáme božskú slobodu, rástneme v tejto milosti a poznanie.

Na záver si dovolím citovať dve vety z článku, z ktorého som čerpal inšpiráciu pre túto kázeň: „Sloboda nie je absencia obmedzení, ale schopnosť zaobísť sa bez z lásky k blížnemu. Každý, kto definuje slobodu ako absenciu nátlaku, popiera ľuďom odpočinok v bezpečí a programuje sklamanie.

Hannes Zaugg


pdfSloboda je viac ako absencia obmedzení